Sen malých

Autor: Peter František | 30.3.2020 o 12:43 | (upravené 30.3.2020 o 13:17) Karma článku: 3,81 | Prečítané:  214x

Svoju futbalovú púť v rodnej obci zakončili už pred niekoľkými rokmi, hoci už za zenitom niekdajšej výkonnosti. Už ako malé iskričky, naháňali loptu po školskom ihrisku.

        Namiesto trávy bol iba vydratý trávnatý, lepšie povedané hlinený povrch. Pri dobrom počasí sa ihrisko nevyprázdnilo od skončenia vyučovania až do súmraku. Veľké množstvo džavotajúcich chlapčísk, vtedy behalo za loptou s takou chuťou, ako by to mal byť ich posledný zápas v živote. Už od útleho detstva si plnili svoje športové sny – obliecť si futbalový dres a hrávať za svoju milovanú obec v spoločnom kolektíve rodákov. Prvý krát si mnohí obliekli žiacky dres v roku 1976, tesne po slávnom „Belehradskom finále“ s nezabudnuteľnou strelou Panenku zo značky pokutového kopu v penaltovom rozstrele proti Nemecku. Aj títo šarvanci túžili stať sa v budúcnosti Ondrušom, Dobiášom, Pivarníkom, Švehlíkom, alebo Masným. Áno v tej dobe sme na Slovensku mali vlastné futbalové vzory, skrátka slovenské futbalové legendy...

            Hoci vrstovníci z filiálky, ktorí boli s nimi na prvom svätom prijímaní hrávali o jeden, či dva roky za žiakov skôr,  si museli na svoju šancu počkať. Na základnej škole boli silné ročníky futbalovo nadaných chlapcov na vyššom stupni základnej školy a až po odchode  „deviatakov“ prišiel rad aj na mladšie garnitúry. Ich hlavnými predpokladmi pre tento šport bola pohyblivosť, obratnosť, dobrá strela, ale ako všetci začínajúci futbalisti mali rezervy v spracovaní a vedení lopty. Bývali často  sebeckí, neradi prihrávali a chýbala im orientácia, či prehľad v hre. Iskrička nádeje na debut v žiackom mužstve im svitla v 6-tej triede základnej školy, ale rozhorela sa až po niekoľkých kolách, keď tých najlepších pán učiteľ telesnej výchovy vybral na chýbajúce posty. V letnej prestávka skončila silná generácia deviatakov a tak dostali šancu hrávať aj  „šiestaci“. Chytili svoju šancu za pačesy a v jarnej odvete žiackej súťaže vytvorili spoľahlivé družstvo s piliermi v obrane z radu deviatakov.

            Na tréningy pod vedením učiteľa telesnej výchovy Zachara chodili chlapci síce poctivo, ale jedna lopta pre celé mužstvo nedávala nádej na rýchly rozvoj zdokonalenia technickej pripravenosti chlapcov.

            Hoci chodili na ihrisko ležiace na vstupe do doliny v Chočských vrchoch s vrstovníkmi a kamarátmi aj mimo tréningové dni, neraz museli zahnať husi za ihrisko a pasúce ovce, či kozy previazať na inú časť hracej plochy. Najradšej si kopali jedenástky na spodnej časti ihriska a hrávali o najlepšieho „kráľa strelcov“. Nadarmo by ste vo vnútri 16-tky hľadali steblá trávy, lebo plocha ihriska tu bola vydratá a tiahla sa od bránkovej čiary, takmer po hranicu 16-tky. Pred kopnutím samotnej jedenástky si každý hráč našiel nejaký drn, a položil „pílus“ tak, aby neležal hoci aj v malej jamke. Pri neúčasti brankára do brány išiel ten, ktorý prvý vypadol... Pri zlom počasí v 16-tke bývalo hlboké blato a vtedy sa rozdelili, aby si zahrali na šírku veľkého ihriska. Bránku tvorili obdĺžnikové časti bariéry na náprotivných stranách ihriska. Hrali tak nadšene, akoby hrali o titul majstra sveta. Mamky neraz museli prať tepláky a tričká nielen od trávy, ale aj od vápna, či hovien pasúcej sa hydiny, alebo oviec. Vtedy sa zvykli prezliekať na drevených lavičkách pred šatňami, aby nechodili cez kúpele v špinavých teplákových súpravách. Šatne obyčajne bývali zamknuté a na petlici sa hompáľal visiaci zámok. Šatne tvorila miestnosť v drevenom zrube pre prezlečenie domácich s rozmerom 3x3m a vedľajšia miestnosť so samostatným vchodom pre rozhodcu s rozmerom 1x3m. O nejaký čas začali stavať nové šatne a stará búdu presťahovali za ihrisko.

            Najradšej chlapci jeho ročníka hrávali zápasy na školskom ihrisku, s hádzanárskymi bránkami, hoci bez trávnatého porastu. Neraz sa tu odohrali zápasy medzi ulicami, či časťami dediny. Boli to zápasy bez rozhodcu, s pravidlami dohodnutými pred zápasom, bez kariet, hoci s množstvom škriepok, ale dá sa povedať, že v duchu Fair Play. Nehrávalo sa na čas, ale dohodlo sa, že vyhrá ten kto strelí skôr 5, či 10 gólov... Veľakrát sa stalo, že to chlapcom strelecky nešlo a tak si v priebehu hry povedali, že budú hrať, kým nebudú večer zvony na kostolnej veži odbíjať „Anjel Pána“, prípadne rodičia neodvolajú niektorého zapáleného chlapca do hry domov. Málokedy ihrisko zívalo prázdnotou, no neraz sa stalo, že ihrisko obsadili starší chlapci a tak tí mladší zostávali mimo hru. Zábavku si našli na lúke za školskou záhradou a humnom fary. Hrávali tam pre zmenu kráľa brankárov. Bránku tvorilo pletivo školskej záhrady medzi dvomi  susednými stĺpikmi. Ktorý brankár dostal najmenej gólov vyhral a išiel v ďalšej sérii kopať. Tí ktorí prví vypadli často vyliezli na farskú slivku a obrali niekoľko sliviek aj pre kamarátov. Lopta zakopnutá do školskej záhrady priam nútila odtrhnúť nejednu hrušku v školskej záhrade, alebo vytrhnúť pár reďkoviek.  Plot sa im nechcelo obchádzať a preto tí šikovnejší ho preliezli, alebo dvaja kamaráti nadvihli pletivo a ten najútlejší sa pod ním preplazil. Nestalo sa iba raz, že ich naháňal pán farár so psom, aby nekradli a nedubasili trávu pred jej skosením. Takmer všetkým sa podarilo utiecť na blízky ostrovček, vytvorený dvomi ramenami obecného potoka, kde mali postavený bunker a chodili sa tam po skončení vyučovania hrávať na vojakov... Hra definitívne končila pre chlapcov, ktorý počuli kričať rodičov svoje meno a tí, hoci nechtiac musel utekať domov. Vtedy takto fungovalo telefonické spojenie z domu, hoci o mobiloch ľudia iba snívali!

            Tu niekde sa rodili futbalové hviezdy a ich láska k futbalovej lopte!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?