Ale toto všetko by nemohol napĺňať bez pochopenia rodiny a záujmu jeho dvoch synov o futbal. Oni dvaja, aj s chlapcami zo širšej rodinnej vetvy, boli dôvodom jeho odvážneho experimentu. Postupne sa ku nim pridávali kamaráti a spolužiaci, aby si splnili svoje detské sny napodobniť „Veľkých futbalistov“. Našiel podporu a pochopenie u poslancov i starostu obce, lebo práve oni vtedy spravovali legislatívne futbalové záležitosti. Začal trénovať tento „SKELET“ chlapcov – synov Timoteja a Tobiáša, synovcov Patrika a Martina, bratranca Pavla, bratské dvojice Dominika a Samuela, Tomáša a Filipa, Mareka a Tomáša, Michala a Róberta, či ich kamarátov Mateja, Radka, Jakuba a postupne sa pridávali ďalší.
Počítal s tým, že to nebude cesta ľahká, ale nepredvídal s takým veľkým počtom tŕňov. Už fakt, že odchádzal týždeň, čo týždeň za prácou na Považie a mohol sa chlapcom venovať len cez víkendy, bolo určitým počiatočným hendikepom. Prvé trénerské kroky spolu s chlapcami, robil počas voľného dňa cez víkend. Druhý rok bol náročnejší, nakoľko po roku zobral pod svoje ochranné krídla aj mládencov z dorastu a popri nich trénovali aj dospelí – toho času bez trénera. Týmto sa venoval od piatku do nedele. Od začiatku mu pomocnú ruku podal tréner žiakov, ktorý zabezpečoval tréningy cez pracovný týždeň. V tej dobe pod ním trénovali takí hráči ako bratranci Tomáš a Štefan, Branislav a Tomáš, spolužiaci Peter a Mário, jeho syn Ján a neskôr pribudlo duo Dávidov. Po troch rokoch zmenil zamestnávateľa a vysunuté pracovisko mal v rodnej obci. Chlapci podrástli, začali hrávať pravidelne za mladších žiakov a tí šikovnejší aj za starších žiakov. Mohol sa udržiavať spolu s nimi v kondícii a sem tam si zahral futbal so starými pánmi. Vzorne udržiavaný futbalový areál v údolí Chočských vrchov, na vstupe do známej malebnej doliny ožil. Nebolo dňa bez tréningu, či zápasu. Postupne sa tu striedali hráči prípravky, mladších žiakov, starších žiakov, dorastu, dospelých i starých pánov. Nemal čas uvažovať nad úspechom, či neúspechom. Za úspech považoval, keď sa chlapci zišli na tréningu v hojnom počte a na zápasoch mu zostalo na striedačke sedieť zopár náhradníkov. Zažil aj sezónu s dorastencami, kedy 70% zápasov odohrali mládenci v oklieštenej zostave, to znamená s počtom hráčov pod 11. Sám priznal, že sa nezabúdal modliť za zdravie svojich zverencov...
Tucet rokov sa snažil, neskôr už aj ako funkcionár a hospodár, aby futbalisti prišli vždy do čistej kabíny, mali vypraté dresy, pripravené ihrisko a dostupné tréningové pomôcky. Správa vecí verejných, novoprijatý zákon o športe a fakt, že futbal prestal byť športom chudobných, ktorý bez finančnej podpory samosprávy zanikne, aj v ňom vyvolali pocit vyhorenia. Mrzia ho hlavne nedotiahnuté práce ako, výmena bránok, rozšírenie striedačiek a zlegalizovanie bufetu. Hoci inicioval rekonštrukciu budovy, samotnú realizáciu rád prenechal ľuďom, ktorí ju už niekoľkokrát plánovali modernizovať od základu... Veľa vecí, by dnes zmenil, ale neľutuje ani minútu venovanú talentovanej mládeži. Mrzí ho iba čas, o ktorý okradol rodinu, slepou vierou v zrodenie tzv. „lepších funkcionárov“.
S odstupom času môže byť spokojný a pokojný, veď až 12 chlapcov zo spomínaného „SKELETU“ sa aj dnes venuje futbalu. Niektoré mená sa nateraz vytratili zo súpisiek klubu, ale predpokladá, ich návrat do súťažného kolotoča. Vidí a vníma progres napredovania najmladších hráčov, ktorých po ňom prebrali jeho bývalí asistenti, prípadne noví futbaloví laici. Tejto generácii futbalistov predpovedal úspechy, hoci sám ich o niekoľko obral preraďovaním „talentovanejších“ do vyšších kategórií. Stále im verí a sleduje ich rázne futbalové kroky ako ich „verný FANÚŠIK. V ich príbehoch nachádza „Futbalovú Pravdu“.
