Výstup na Veľký Choč. (1. časť)

Autor: Peter František | 7.8.2020 o 13:05 | (upravené 3.9.2020 o 8:29) Karma článku: 5,59 | Prečítané:  1339x

                    Bývať v Lúčkach, v obci nad ktorou sa týči Veľký Choč s nadmorskou výškou 1611 m n m., a nezdolať tento dominantný končiar v Chočských vrchoch,  by bolo veľkým neodpustiteľným hriechom.

             Mnoho zanietených obyvateľov a návštevníkov obce istotne už viackrát zdolalo tento prírodný monument týčiaci sa hrdo na hranici Liptova a Oravy. V mladosti som aj ja niekoľkokrát zdolal tento vrch, väčšinou to bolo pri rodinných akciách. Naposledy som absolvoval túru na Veľký Choč ako študent vysokej školy. A tak po viac ako 30-tich rokoch som privítal iniciatívu mojich „dievčat“, aby sme podnikli rodinný útok na vrchol Veľkého Choča.

            Už dlhšie ma nahováral na tento ,výlet´ bývalý kolega z Trenčína, ale nezosynchronizovali sme si dovolenku ani tento rok a tak som sa vybral s mojimi najbližšími na cestu za ďalšou športovou métou. Hoci v pôvodnom pláne som chcel vyskúšať trasu z Valaskej Dubovej, nakoniec som kývol na najnáročnejšiu trasu z Lúčanskej doliny. Skupinka odhodlaných rodinných turistov sa skladala z poltucta chodcov – manželka, tri dcéry, synovec a moja maličkosť. Chlapcom som priveľa venoval zo športového času a tak som sa ocitol v tíme s prevahou báb. Z domu, blízko Lúčanského vodopádu (cca 580mnm) sme vyrazili krátko po 7 hodine rannej. Na rozcvičenie sme vyšliapali kopček do miestnych kúpeľov a poľnou cestičkou popod miestny kopec ,Plieška´ sme sa dostlali k horárni za dedinou, kde míňajúc cedule označenia obce Lúčky sme sa ocitli na vstupe do Lúčanskej doliny. Kráčali sme asi 500 m po asfaltovej ceste, ktorá spája Liptov s dolnou Oravou, ináč povedané Lúčky a Osádku.

Obr. 1 Studnička na ceste do Jastrabej

            Držali sme sa bielo-červeno-bielej značky a tak sme pred prvým mostom v Lúčanskej doline odbočili na zvážnicu do Jastrabej ležiacej pod Chočom. Na cestu len pred nedávnom položili nový asfaltový koberec a tak sa nám kráčalo celkom pohodlne. V úvodnej časti, krátko za miestom, kde sme odbočili z hlavnej cesty, bol po ľavici dobre viditeľný prameň (viď obr. 1). Pri tejto horskej studničke som sa osviežil a už o niekoľko minút na križovatke ciest sme popri horskom potôčiku, ktorý domáci volajú aj ,Žimerov potok´ vkĺzli do lesa, kde sme museli prekonať úvodné nepríjemné stúpenie, aby sme pokračovali lesným chodníkom priamo hore. Týmto lesom sme kráčali takmer ¾ hodiny, vo vlhkom podloží sa nám neraz šmyklo na konároch stromov, alebo klzkých kameňoch. V družnej debate sme za lepšiu polhodinu prišli na horskú cestu, ktorú lesní robotníci používajú na sťahovanie dreva. V tieni lesa sme trochu pookriali, napili sa a hoci spotení pokračovali sme ešte 20 minút chodníčkom po lese až k odpočívadlu na lúke, ktorú miestni volajú ,Žimerová´. (viď obr. 2). Pri drevenom zrube každý jeden z nás ukradol kúsok tieňa pre seba, nabrali sme nový vietor do plachiet a asi po 10 minútach sme vyrazili ´mierne klesajúc lúkou, točiacou sa vpravo smerom k lesu, nad ktorým sa týčili útesy brál Malého, Stredného a Veľkého Choča.

Obr. 2 Odpočívadlo ,Žimerová´

            Hneď na úpätí lesa sme museli prekonať dlhé ostré stúpanie, počas ktorého si dievčatá urobili niekoľko fotiek a tak na únavu sme veľmi nemysleli. V družnej debate sme dorazili k druhému horskému prameňu. Pri ňom si dievčatá nabrali vody do PET fľaše a pokračovali sme rúbaniskom (presnejšie povedané ,polomom´ ) v ústrety nášmu snu. Kráčalo sa nám o čosi ľahšie, kráčajúc polomom sme odtrhli pre seba zopár lesných jahôd a ani po vbŕdnutí do lesa stúpanie nebolo veľké, hoci sme museli niekoľkokrát preliezť, či podliezť niekoľko povyvracaných kmeňov. Až na konci pásma lesa pod sedlom ,Vráca´ bolo niekoľko skál, ktoré sme prekonávali vďaka nainštalovaným reťaziam. Tesne pod sedlom sme sa zastavili pri krídle vetroňa s pamätníkom pre pilota, ktorý tu havaroval pred mnohými rokmi. V sedle ,Vráca´ sme si posadali na zem zhodnotili prejdenú cestu kochali sa pohľadom smerom na juhovýchod, kde bolo vidieť obce ležiace v Liptovskej kotline, hrebene Nízkych a Západných Tatier. O 90° vľavo sme videli štít Veľkého Choča (viď obr. 3) a pohľadom na porast kosodreviny prerastenej svrčinou sme usúdili, že posledných 25 minút bude pohodových. Urobil som si ,Selfíčko´ pred informačným panelom, zavesil som odkaz s fotkou na Facebook a ako posledný som sa vybral smelo v ústrety vrcholu.

Obr. 3 Pohľad na Veľký Choč zo sedla Vráca

            Spočiatku sa nám kráčalo dobre, ale asi v polovici cesty sme museli pomocou reťaze zdolať skalu, ktorá bola vyššia ako ja. Nevidel som žiadne oporne výstupky v skale, zaprel som sa do reťaze, ale sily už chýbali. Na chvíľu som si sadol, široký širák vrhal tieň na moje unavené nohy a manželke som rezignovane oznámil, že sa pri najhoršom scenári vrátim... Hneď mi bolo jasné, že som zo sedla mal pokračovať bez prestávky smerom k vrcholu. Chvíľu trvalo, kým ma moja druhá polovička tela, či duše prehovorila, aby som sa nevzdával. Po dlhšej chvíli rozprávania a oddychu som sa zaprel do reťaze, nahmatal som pod nohou akýsi kamenný výstupok a nielen mne, ale aj manželke sa uľavilo keď som dostal svoje v tej chvíli ,nízke ego´ nad úroveň skaly. Aj preto mi každú chvíľu hovorila, že za tou najbližšou zákrutou budeme hore. Vedel som, že to ešte hodnú chvíľu potrvá, ale robilo mi to dobre. O niekoľko minút sme počuli vravu a to sme vedeli, že  vrchol je na dosah. A čaro dnešnej túry spočinulo v tom, že  sme vrchol s manželkou dosiahli spoločne o 10:40 hod. v nadmorskej výške 1611mnm...

Obr. 4 Pohľad z Veľkého Choča na Liptovskú Maru

            Slnko nad hlavami pražilo, vytiahol som ďalekohľad a užíval si nádherný pohľad  na okolitú krajinu. Tu na vrchole Veľkého Choča s celokruhovým výhľadom na Veľkú Fatru, Nízke aj Západné Tatry a na severe Babiu horu v pozadí s obrysmi Poľskej prírody. (viď obr. 4). Niečo málo sme si prejedli, občerstvili sa, odfotili, porozprávali a zavesil som opäť na Facebook fotku z tohto nezabudnuteľného okamihu. Nádherné počasie vytiahlo na hory veľa turistov a tak na pomerne malej čistinke Veľkého Choča sa niektorí cítili ako mravce v mravenisku. Na vrchole si všetci určite všimli ploský smerovník s označením jednotlivých smerov pri pohľade na obzor. Početné skupiny ľudí sem prišli ,Oravskou´ trasou.  Našou trasou sem na vrchol Veľkého Choča meralo cestu tiež niekoľko odvážlivcov.

            Po asi polhodinke odpočinku, či kochaní sa pohľadmi z Veľkého Choča sme sa dali na zostup. Oddýchnutý, plný síl sme do sedla ,Vráca´ zbehli pomerne rýchlo. Posledné fotky v sedle ,Vráca´ a pokračovali sme v zostupe, pekne pomaly, z nohy na nohu, aby sme si neprivodili úraz. Mladší utekali dopredu a my sme sa držali s niekoľkometrovým odstupom za nimi. Cestou dole sme stretli niekoľko oneskorených turistov a boli sme celkom radi, že my sa už spokojne vraciame do Lúčanskej doliny. Na odpočívadle ,Žimerová´ sme v krátkosti zhodnotili prejdenú trasu, osviežili sa dúškom minerálnej vody a odhryzli z banána. Rozhodli sme sa, že nejdeme dole lesom ako sme prišli, ale poľnou cestou popri poľovníckej chate na lúke ,Žimerová´. Dorazili sme na rázcestie ciest vedúcich z Turíka, z Javoria a z Lúčanskej doliny.  Síce tu chýbalo značenie, ale vedeli sme, že chceme pokračovať po zvážnici vedúcej do Lúčanskej doliny. Kráčali sme dlho, slnko pražilo a len kovbojský širák na mojej hlave vrhal tieň na moje statné, ale už ubolené telo. Asi v polovici cesty sa nám ponúkol tento pohľad na trojvršie Chočských vrchov (viď obr. 5).

Obr. 5 Pohľad na Chočské vrchy z Jastrabej

            Cestou sme družne debatovali, stretli niekoľko horských cyklistov a na moje prekvapenie aj zablúdených turistov. Títo sa vybrali po tejto neznačenej ceste a keďže kráčali iba krátko, po našom usmernení sa vrátili na značkovanú trasu vedúcu cez les. Bolo krátko pred druhou hodinou popoludní a nás čakala už iba prechádzka Lúčanskou dolinou, aby sme okrajom kúpeľov popod kopec ,Plieška´ dorazili domov. Krátko po 14-tej hodine sme zasadli ku stolu, kde nám obed naservíroval a predtým navaril mladší syn. Unavení, ale plní zážitkov sme vylízali taniere a otvorili pivo...

            A snáď sa ešte raz odhodlám k výstupu na Veľký Choč, trebárs´ trasou z Valaskej Dubovej!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?