Zajtra hráme! (časť 3)

Autor: Peter František | 2.6.2021 o 8:31 | (upravené 3.6.2021 o 9:40) Karma článku: 1,74 | Prečítané:  325x

             Bežala ďalšia hodina telesnej výchovy. Po krátkej rozcvičke nás súdruh učiteľ rozdelil na dve polovice, hodil medzi nás loptu a na vydratom hádzanárskom ihrisku sme všetci začali naháňať guľaté čudo.

              Vlastne nie všetci - brankári, teda tí ktorým sa nechcelo behať sa postavili medzi žrde. Učiteľ Zachar stál opodiaľ a niečo si vytrvalo zapisoval. Odpískal koniec zápasu a zároveň aj vyučovacej hodiny. Postavil sa do stredu pred vytvorený dvojstup a začal hovoriť: „Dnes popoludní na ihrisku v Šiaroch je tréning žiakov. Prosím týchto žiakov, aby tam prišli...“ Pokračoval vymenovaním asi 10-tich mien, ale každý z nás čakal, či vyloví práve to jeho. Zaznelo aj moje meno a tak hneď po rozchode som zobral tašku a utekal domov, aby som sa stihol naobedovať a vybehnúť na ihrisko v Šiaroch, ležiace na vchode do Lúčanskej doliny, pod dominantným trojvrším Chočských vrchov. Prezuli sme sa lavičke pred novopostavenými šatňami a vybehli na trávnik. Učiteľ Zachar priniesol loptu a skôr ako ju hodil medzi nás, nám dal polhodinovú rozcvičku. Chlapci starších ročníkov ju už brali ako neoddeliteľnú súčasť prípravy na samotnú hru. Ešte sme si chvíľu zahrali „BAGO“ a potom sme si zahrali futbal na 2 bránky...

                Prvé zápasy sezóny som presedel na lavičke náhradníkov a nastupoval som iba ku koncu zápasov ako striedajúci hráč na niekoľko minút. Súdruh učiteľ mi oznámil po jednom z tréningov: „Zajtra hráš v základnej zostave“. Celú noc som oko nezažmúril, tak veľmi som chcel hrať a zvíťaziť... Svojho debutu v základnej zostave som sa dočkal teda v 5 kole rozbehnutej súťaže, keď sme na domácom ihrisku hostili vrstovníkov z Liptovských Sliačov. Debut prišiel 10. októbra 1976, teda v roku kedy sa naše vzory v reprezentačnom drese stali majstrami Európy. Na žltom drese mi svietilo číslo 2, ktoré bolo určené pre pravého obrancu. A na tomto poste som aj naozaj hral. Presnejšie povedané preháňal ma po čiare ryšavý mládenec o hlavu vyšší, ale hlavne  rýchlejší ako ja. Jeho dlhé kroky som nemohol porovnať s dĺžkou mojich krôčikov. Keď dostal loptu od spoluhráčov ku nohe, tak som ho stíhal ešte ako tak brániť, lebo mu lopta často odskakovala od nohy. Avšak ak mu loptu spoluhráči poslali nakopnutím do behu, tak som sa pozeral iba na jeho chrbát, kde mu na modrom drese svietilo číslo 11. Poza bariéru pri postrannej čiare pobehoval môj otec, povzbudzoval ma a radil mi, ako by bol mojim osobným trénerom. Šmýkal som sa v súbojoch o loptu po zadku, červené trenky chytali farbu zeleného trávnika a moje líca sa sfarbili do červena. Cítil som v nich poriadne kusisko hanby! Moc som chlapcom v tomto zápase nepomohol, hoci som sa snažil zo všetkých síl. Prehrali sme 1:5 a tento ryšavý útočník nám strelil 2 góly a ďalšie 3 padli po jeho únikoch. Ani som sa veľmi nečudoval, že ma tréner stiahol z ihriska dole, zhruba v polovici druhého polčasu.

                Na moje prekvapenie ma tréner postavil do základu aj v nasledujúcom zápase, ktorý sme hrali u súpera v Dúbrave. A bol som odhodlaný hrať lepšie... Čakal ma debut na súperovom ihrisku.

 

... časť 4...    už onedlho  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?